Choď na obsah Choď na menu

próza

Martin Babarík: A POTOM ŠTEKOL PES

(úryvok) 

Bod šťastia vraj stráži vrchol. 

Vraj je iba jeden 

a každý ho má. 

Vedú k nemu schody, 

niekto ich už vraj 

objavil. 

Vraj… 

Schody do teba nájsť… 

Asi by som uveril.

…a potom štekol pes

V štyridsiatom piatom bola nuda. Takmer všetci chlapi z dediny boli na vojne, vrátane môjho otca, a ja som nevedel ako zabiť čas. S ním nuda skutočne nebola. Tak napríklad dnes – v takéto nudné ráno, by sme boli určite na poľovačke. Šiel by som aj sám, ale mamka mi nedala pušku. Vraj po lesoch sú všade partizáni či bohviečo ešte a náhoda je kurvavec. Mamka samozrejme nehrešila. Povedala, náhoda je nevyspytateľná ako božie cesty. Ale myslela tým určite kurvavec.

V jednu jeseň, mohol som mať osem, sme boli chystať drevo. Pridali sa aj horár Burunduk a otcov brat Kleo. Skoro ráno sme s otcom vytiahli z kôlne voz, všetko zahaľovala hustá hmla a ticho, zapriahli sme oba kone, naložili sekery, píly, jedlo, prestreli sme handry na foršňu pod zadok a vydali sa na cestu smerom k Janeckove lesu. Starý Janecko je otcov krstný a každý rok sme si mohli vyťať pár stromov na zimu. Aj tento rok nám dovolil. Však, nič iné ani nemohol. Pri fare sme naložili strýka Klea a uja Burunduka až za dedinou, lebo on býva v horárni na samote. K Janeckove lesu je dlhá cesta a tak chlapi pili ražovicu, aby sa zohriali. Mne dala mamka do fľašky mlieko, vraj aby ma zohrialo, ale sople mi tiekli aj keď som ho už celé vypil. Hm… teplo možno príde časom, pomyslel som si. Otec s Kleom si potichúčky spievali, ja som im počítal prdy. Prdeli akoby do rytmu. Ale len akoby, lebo otec a ani ujo Kleo nemali hudobný sluch. Prdy som zapisoval kriedou na bočnicu voza. Otec bol najlepší! Od konca dediny k lesu prdol tridsaťpäťkrát! Kleo tridsať, ujo Burunduk len šesťkrát a ja päťnásťkrát! A to šestnásty nepočítam, lebo jeho začiatok bolo hovno. Ale iba trošku. Akurát toľko, čo sa stratí. Keď sme prišli do lesa, hmla už nebola. Zmizla. Spýtal som sa otca, kde sa podela a ako a prečo vlastne je…?

- Vieš, Baltazár, hmla… to ti je taká kurvavec, – to bolo prvýkrát, čo som toto slovo počul. Od vtedy, keď niečo neviem normálne vysvetliť, poviem – je to kurvavec.

Sedím na priedomí a hladkám nášho psa, ležiaceho mi medzi nohami. Ešte podriemkáva. Nečudo, keď celú noc musí stražiť dvor. Slnko už začína vyčnievať nad kostolnou strechou a ja stále rozmýšľam, čo robiť. Drevo som narúbal, hučať do kromplí, aby rýchlejšie rástli je somarina, dvor je vyzametaný, statok obriadený… Vojna je nuda. Keby tu bol otec a nešli by sme na poľovačku, určite by sme robili niečo iné. Napríklad by sme v dielni robili poriská, alebo poličky, krmelce pre zver, čokoľvek. Určite by sme nič nerobili. Samému sa mi nechce. I tak, dielňa je otcova a nechcem mu tam robiť bordel. Chcel by som isť na poľovačku. Hmm, to by bolo dobré. Už sa teším, keď sa skončí vojna a s otcom si riadne zastrieľame.

Oprel som sa o múr, zatvoril oči a vychutnával slnko. Počul som, ako si pes odfúkol. Asi sa mu nepáči, že som ho prestal škrabkať. Veď ani mňa nik neškrabká a čo… Síce, ja ani nestrážim dvor tak, ako on. A kto vie, či ho vôbec aj stráži. Skontrolovať ho nemôžeme, lebo v noci spíme a nevykradli nás možno preto, lebo všetci zlodeji sú na vojne. Vojna je nuda. Už aby sa skončila.

Čo asi robí Lea? Že kto to je? Moja kamarátka – krásna a dobrá kamarátka. Má o rok menej ako ja, ale o centimeter viac. No to vôbec nevadí, je iná ako ostatné. Je… Kurvavec. Býva až dole v doline v Brezovej pustatine. Na vojne má otca a všetkých troch bratov. Bóóže, tá sa musí nudiť! Bratov veľmi ani nepoznám. Viem len, že dvaja sú dvojičky. Samozrejme, že dvaja, veď inak to ani nejde. Pokiaľ mamka nebude chcieť s niečím pomôcť, pôjdem ju asi navštíviť. Aspoň sa poprechádzam a hlavne uvidím tie jej krásne oči a ešte krajšie vlásky. Nesmejte sa! Dobre sa s ňou rozpráva… Môžeme klábosiť o všetkom – vie strieľať, zapriahať koňa, hačkovať, rúbať drevo, dojiť… Na to, že je baba, vie veľa. Aj fotbal hrá! Je krásne sa na ňu pozerať, keď beží. No, nepáči sa mi, že vtedy na ňu pozerajú všetci chalani. Chcem sa na ňu pozerať len ja! Pôjdem za ňou a spýtam sa jej, či si nechce zahrať fotbal. Len sami dvaja… A budem jej kopať dlhé!

- Baltazár? – stavím sa, že mamke zase vyhaslo v peci, – Baltazár, prines trošku raždia. Počuješ?

- Hneď mami, už idem, – no jasné, nevravel som? Vstal som z múrika. Pes niečo zavrčal, ale ináč sa ani nepohol, ani oči neotvoril. Ležal stále tak, akoby sa naďalej opieral o moje nohy. Vošiel som do drevárne. Uprostred máme klát so sekerou, naľavo a vzadu sú poukladané porúbané polená a vpravo suché raždie na rozkurovanie. Vedľa raždia sú hrable, fúrik, všelijaké náradie a dve kosy. Tá menšia je moja. Milujem vôňu drevárne. Najlepšie je tu v zime, keď všetko mimo nej je pod snehom. Vtedy tu cítite aj zem. Dokonca i drevo o čosi viac vonia. Ste ako v inom svete. Ako napr. v Austrálii – tu zima, tam leto.

Poukladal som si raždie na ľavú ruku, pre istotu som zobral aj pár klátikov a šiel do domu. Kuchyňa bola prvá izba. Keď vonku nebolo blato, tak sme sa neprezúvali do papúč. Boli sme obutí, tak ako dnes. Vysypal som drevo do košíka pri peci.

- Zakúrim? – spýtal som sa mamky.

- Nie, prečo? – začudovane sa na mňa pozrela s utierkou v ruke, – Veď horí, – pozrela sa do hrnca na peci a strčila si utierku za zásteru.

- Aha. Myslel som, že ti zdochlo. Tak na čo ti je raždie? – postavil som sa a tiež som sa pozrel do hrnca.

- Si hladný, však? O polhodinku bude hotové, – pohladkala ma po hlave a usmiala sa, – Raždie…? Zajtra ideš do školy, tak aby som ráno ja nemusela. Už si sa učil?

- Samozrejme. Viem všetko: Rím – hlavné mesto Talianska, Budapešť – Maďarska, Ankara je v Turecku, ale Istanbul je väčší. Vieš, že polovica Istanbulu je v Európe a druhá v Ázii?

- Vážne? – usmiala sa a premiešala v hrnci, – A vieš kde je Madagaskar?

Rýchlo som si predstavil glóbus a hľadal som. Ešte hľadááám, – Pod Indiou?

- To sa ma pýtaš, alebo odpovedáš? – tušil som, že vravím zle, keď sa ma toto pýta. Mamka je múdra. Máme doma veľa kníh a ona ich určite už všetky prečítala.

- Odpovedám, – povedal som rázne, i keď som vedel, že sa asi mýlim.

- Madagaskar je pri Afrike. Napravo. Pod Indiou je Srí Lanka, – mamka vie byť veľmi šťastná. Aj teraz je. A ja tiež.

- Ale bol si blízko, Baltazár.